Po stopách horolezeckých legiend - Kežmarský štít
Po stopách horolezeckých legiend - Kežmarský štít
„Kežmarák“, 2 558 m n. m. vysoká dominanta Skalnatej doliny vo Vysokých Tatrách, budí spolu so svojím o necelých 100 metrov vyšším susedom Lomnickým štítom rešpekt. Poďme si aspoň virtuálne vyliezť monumentálnu 500 metrov vysokú južnú stenu, kde som pre vás vybral kombináciu dvoch ciest od dvoch tatranských legiend, Arna Puškáša a Wincenta Birkenmajera.
Nástup pri Skalnatom plese
Poďme na to! Hneď o 8:30 ráno vyrazíme prvou lanovkou z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Môžete si to dať aj pešo po zjazdovkách, alebo cez Hrebienok a potom magistrálou na Skalnaté pleso. Najromatickejší spôsob je deň vopred vyšlapať na Skalnatú chatu a tam prespať. Od stanice lanovky Skalnaté pleso sa vydáme po červeno značenej Tatranskej magistrále smer Hvezdáreň a hneď pri Skalnatom plese sa vydáme doľava popri plese neznačeným chodníku prepletajúcim sa kosodrevinou a skalnou morénou do Skalnatej doliny. Stena sa ale pred nami už začína jasne rysovať.
Cesta ľavým vhĺbením
Prvovýstup od dvojice Puškáš-Szabó z roku 1949 obtiažnosti IV.
Nástup na „ľavého Puškáš“ sa nachádza v ľavej časti steny – pár metrov naľavo od výrazného kúta, ktorý uvidíte už z diaľky. Vertikálne pretína takmer celú 500 metrov vysokú stenu. Aj v polovici leta môžete na úpätí steny naraziť na snehové polia ako pozostatok lavín. Hneď v prvej dĺžke dostanete od Kežmaráku „spätnú väzbu“, v podobe typicky ohladenej a zároveň drsnej žuly. Možnosti istenia sú tu minimálne, alebo žiadne. Stena našťastie nie je strmá, a tak veríme treniu lezečiek a pozvoľna stúpame.
Cestou máte možnosť zapnúť jeden až dva postupové nity, kľúčové sú ale štandy, ktoré treba v tom žulovom mori nájsť. Druhou dĺžkou sa z platne dostanete do nádherného mierne doprava ubiehajúceho kúta. Úplnou raritou aj na tatranské pomery, je výstup z kúta na obrovský plochý balvan, zaklesnutý blok žuly s vodorovnou plošinou ideálnou na státie a štandovanie, ktorý je úplne oddelený od materskej skaly. Z bloku traverzuje dalšia dĺžka doprava na hranu a po platniach pokračuje diagonálne doprava hore do ďalšieho výrazného kúta. Tam je žula naozaj poctivá - biela, drsne hladká, zvlnená a kompaktná. Stačí nachádzať štandy, ktoré vás vyvedú na výraznú, šikmo doprava ubiehajúcu rampu. Tu „Puškáš“ končí a prechádza do cesty Wincenta Birkenmajera.
Birkenmajerova cesta
Prvovýstup obtiažnosti IV+ od poľských horolezcov Birkenmajera a Dorawskeho z roku 1930 začína cca 50 metrov vpravo od ľavého Puškáša. Cestá má nitové štandy po každých zhruba 50-tich metroch, postupové istenia si treba zakladať vlastné. Prvá dĺžka sleduje diagonálne vhĺbenie v peknej vodou vymytej skale. Druhá dĺžka ide priamo hore výrazným kútom na položené platne. Tretia ubieha opať diagonálne doprava a hore. Štvrtá dĺžka je kľúčová – čiže lezecky najťažšia, obtiažnostˇIV+. Od štandu ubieha do ľava aby sa zase vrátila do prava a kútom dolieza na peknú policu zo štandom. Je tu aj priamy variant za V+ - od štandu priamo hore ku starej skobe zo slučkou, odtiaľ malým previštekom do položenejšieho kde sa napojí na originálny smer. Tento variant sa dá doistiť malými frendami ale ak je V+ na skalách vaše lezecké maximu zvoľte pôvodný smer. Neoplatí sa tu veľmi padať. Dalšia dĺžka ubieha opať diagonálne ale tentokrát do ľava. Ľahkým lezením okolo III stupna sa dolezie na výraznú rampu. Tu sa kúsok pod nami do nej napája aj ľavý Puškáš. Táto nádherná 200-metrová rampa ubieha diagonálne až na juhovýchodné rebro Kežmarského štítu. Obtiažnosť je prevažne III, pár kratších úsekov IV. Užívate si príjemné lezenie, kedy môžete ľahko minúť erárne borhákové štandy. Ak ich neminiete, nájdite si pri štandovaní v nich čas a zakloňte hlavu, nad vami v ľavo sa rozprestierajú monumentálne strmé a hladké platne Kežmaráku. Práve na nich sa začali písať prvé riadky voľného extrémneho lezenia v Tatrách. Dnes už sa to za taký extrém nepovažuje, obtiažnosti sa tu pohybujú okolo ôsmeho stupňa, ale patria medzi tie najlepšie cesty, čo v Tatrách máme a skvele preverí lezcovu formu aj psychiku.
Rýchlo teda pokračujete Birkenmajerovou rampou ďalej až nej sa cez hranu prehupneme do suťového žľabu. A máme skoro vyhrané - lezecké obtiažnosti tu končia a začínajú tie orientačné. Žľab síce smeruje k vrcholu, ale úplne jednoduché to nebude, skladá sa totiž zo série hrebeňov a žľabov a cestu, zvlášť v hmle, nie je úplne ľahké trafiť. Držte sa preto mierne vpravo, azimut severovýchod. V hornej časti preleziete nevýrazný hrebienok – a ste na normálke, najľahšej ceste zo Skalnatej doliny cez Huncovské sedlo na vrchol Kežmarského štítu. Toto miesto si zapamätajte pre neskorší zostup.
Normálka už je dobre viditeľný vysokohorský chodník, ktorý vás dovedie tesne pod hrebeň spájajúci Malý kežmarský štít s tým Veľkým. Pod hrebeňom sa dáme doľava na severozápad a cez skalnaté výšvihy sa dostaneme na vrchol. Správnosť orientácie potvrdí či vyvráti nerezová ceduľka - Kežmarský štít, 2 588 m n. m. Výhľady z vrcholu naozaj stoja za to. Priamo oproti je Lomničák s charakteristickou budovou lanovky. Bude vás od neho deliť fantasticky ostrý Vidlový hrebeň – najdobrodružnejšia tatranská hrebeňovka. Odkaz tu Vidlovy hreben . Za Lomničákom uvidíte Pyšný štít a na severovýchode v hĺbke Veľkú Zmrznutú dolinu s temným Čiernym štítom a mnoho ďalších vrcholov.
Zostup
Po rýchlom občerstvení je potrebné začať zostup. Nestihnúť poslednú lanovku zo Skalnatého plesa by bolo smutné kino. Chodník v horných partiách už poznáme, prudko klesá a tiahne sa v zostupe doprava k Huncovskému štítu. Pri zhoršenej viditeľnosti dávajte pozor a nenechajte sa zlákať pseudochodníčkami. Treba sa držať hrebena na jeho ľavej strane (na strane Hucovskej doliny). Cieľom je neminúť výrazné Huncovské sedlo. Tam zatočíte doprava a dáte sa na dlhý, pre kolená nepríjemný, ale relatívne jednoduchý zostup Huncovským žľabom do Skalantej doliny. V prvej polovici leta môžete v jeho spodnej časti naraziť na starý sneh. V tom prípade je lepšie držať sa čo najdlhšie hrebeňa po jeho pravej strane.
Huncovský žľab ústi do Skalnatej doliny, kde už môžete po známom nástupovom chodníku bežať na pivo. Chcel som povedať domov, ale mozog má po takej túre iné predstavy.
„Kežmarák“, 2 558 m n. m. vysoká dominanta Skalnatej doliny vo Vysokých Tatrách, budí spolu so svojím o necelých 100 metrov vyšším susedom Lomnickým štítom rešpekt. Poďme si aspoň virtuálne vyliezť monumentálnu 500 metrov vysokú južnú stenu, kde som pre vás vybral kombináciu dvoch ciest od dvoch tatranských legiend, Arna Puškáša a Wincenta Birkenmajera.
Nástup pri Skalnatom plese
Poďme na to! Hneď o 8:30 ráno vyrazíme prvou lanovkou z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Môžete si to dať aj pešo po zjazdovkách, alebo cez Hrebienok a potom magistrálou na Skalnaté pleso. Najromatickejší spôsob je deň vopred vyšlapať na Skalnatú chatu a tam prespať. Od stanice lanovky Skalnaté pleso sa vydáme po červeno značenej Tatranskej magistrále smer Hvezdáreň a hneď pri Skalnatom plese sa vydáme doľava popri plese neznačeným chodníku prepletajúcim sa kosodrevinou a skalnou morénou do Skalnatej doliny. Stena sa ale pred nami už začína jasne rysovať.
Cesta ľavým vhĺbením
Prvovýstup od dvojice Puškáš-Szabó z roku 1949 obtiažnosti IV.
Nástup na „ľavého Puškáš“ sa nachádza v ľavej časti steny – pár metrov naľavo od výrazného kúta, ktorý uvidíte už z diaľky. Vertikálne pretína takmer celú 500 metrov vysokú stenu. Aj v polovici leta môžete na úpätí steny naraziť na snehové polia ako pozostatok lavín. Hneď v prvej dĺžke dostanete od Kežmaráku „spätnú väzbu“, v podobe typicky ohladenej a zároveň drsnej žuly. Možnosti istenia sú tu minimálne, alebo žiadne. Stena našťastie nie je strmá, a tak veríme treniu lezečiek a pozvoľna stúpame.
Cestou máte možnosť zapnúť jeden až dva postupové nity, kľúčové sú ale štandy, ktoré treba v tom žulovom mori nájsť. Druhou dĺžkou sa z platne dostanete do nádherného mierne doprava ubiehajúceho kúta. Úplnou raritou aj na tatranské pomery, je výstup z kúta na obrovský plochý balvan, zaklesnutý blok žuly s vodorovnou plošinou ideálnou na státie a štandovanie, ktorý je úplne oddelený od materskej skaly. Z bloku traverzuje dalšia dĺžka doprava na hranu a po platniach pokračuje diagonálne doprava hore do ďalšieho výrazného kúta. Tam je žula naozaj poctivá - biela, drsne hladká, zvlnená a kompaktná. Stačí nachádzať štandy, ktoré vás vyvedú na výraznú, šikmo doprava ubiehajúcu rampu. Tu „Puškáš“ končí a prechádza do cesty Wincenta Birkenmajera.
Birkenmajerova cesta
Prvovýstup obtiažnosti IV+ od poľských horolezcov Birkenmajera a Dorawskeho z roku 1930 začína cca 50 metrov vpravo od ľavého Puškáša. Cestá má nitové štandy po každých zhruba 50-tich metroch, postupové istenia si treba zakladať vlastné. Prvá dĺžka sleduje diagonálne vhĺbenie v peknej vodou vymytej skale. Druhá dĺžka ide priamo hore výrazným kútom na položené platne. Tretia ubieha opať diagonálne doprava a hore. Štvrtá dĺžka je kľúčová – čiže lezecky najťažšia, obtiažnostˇIV+. Od štandu ubieha do ľava aby sa zase vrátila do prava a kútom dolieza na peknú policu zo štandom. Je tu aj priamy variant za V+ - od štandu priamo hore ku starej skobe zo slučkou, odtiaľ malým previštekom do položenejšieho kde sa napojí na originálny smer. Tento variant sa dá doistiť malými frendami ale ak je V+ na skalách vaše lezecké maximu zvoľte pôvodný smer. Neoplatí sa tu veľmi padať. Dalšia dĺžka ubieha opať diagonálne ale tentokrát do ľava. Ľahkým lezením okolo III stupna sa dolezie na výraznú rampu. Tu sa kúsok pod nami do nej napája aj ľavý Puškáš. Táto nádherná 200-metrová rampa ubieha diagonálne až na juhovýchodné rebro Kežmarského štítu. Obtiažnosť je prevažne III, pár kratších úsekov IV. Užívate si príjemné lezenie, kedy môžete ľahko minúť erárne borhákové štandy. Ak ich neminiete, nájdite si pri štandovaní v nich čas a zakloňte hlavu, nad vami v ľavo sa rozprestierajú monumentálne strmé a hladké platne Kežmaráku. Práve na nich sa začali písať prvé riadky voľného extrémneho lezenia v Tatrách. Dnes už sa to za taký extrém nepovažuje, obtiažnosti sa tu pohybujú okolo ôsmeho stupňa, ale patria medzi tie najlepšie cesty, čo v Tatrách máme a skvele preverí lezcovu formu aj psychiku.
Rýchlo teda pokračujete Birkenmajerovou rampou ďalej až nej sa cez hranu prehupneme do suťového žľabu. A máme skoro vyhrané - lezecké obtiažnosti tu končia a začínajú tie orientačné. Žľab síce smeruje k vrcholu, ale úplne jednoduché to nebude, skladá sa totiž zo série hrebeňov a žľabov a cestu, zvlášť v hmle, nie je úplne ľahké trafiť. Držte sa preto mierne vpravo, azimut severovýchod. V hornej časti preleziete nevýrazný hrebienok – a ste na normálke, najľahšej ceste zo Skalnatej doliny cez Huncovské sedlo na vrchol Kežmarského štítu. Toto miesto si zapamätajte pre neskorší zostup.
Normálka už je dobre viditeľný vysokohorský chodník, ktorý vás dovedie tesne pod hrebeň spájajúci Malý kežmarský štít s tým Veľkým. Pod hrebeňom sa dáme doľava na severozápad a cez skalnaté výšvihy sa dostaneme na vrchol. Správnosť orientácie potvrdí či vyvráti nerezová ceduľka - Kežmarský štít, 2 588 m n. m. Výhľady z vrcholu naozaj stoja za to. Priamo oproti je Lomničák s charakteristickou budovou lanovky. Bude vás od neho deliť fantasticky ostrý Vidlový hrebeň – najdobrodružnejšia tatranská hrebeňovka. Odkaz tu Vidlovy hreben . Za Lomničákom uvidíte Pyšný štít a na severovýchode v hĺbke Veľkú Zmrznutú dolinu s temným Čiernym štítom a mnoho ďalších vrcholov.
Zostup
Po rýchlom občerstvení je potrebné začať zostup. Nestihnúť poslednú lanovku zo Skalnatého plesa by bolo smutné kino. Chodník v horných partiách už poznáme, prudko klesá a tiahne sa v zostupe doprava k Huncovskému štítu. Pri zhoršenej viditeľnosti dávajte pozor a nenechajte sa zlákať pseudochodníčkami. Treba sa držať hrebena na jeho ľavej strane (na strane Hucovskej doliny). Cieľom je neminúť výrazné Huncovské sedlo. Tam zatočíte doprava a dáte sa na dlhý, pre kolená nepríjemný, ale relatívne jednoduchý zostup Huncovským žľabom do Skalantej doliny. V prvej polovici leta môžete v jeho spodnej časti naraziť na starý sneh. V tom prípade je lepšie držať sa čo najdlhšie hrebeňa po jeho pravej strane.
Huncovský žľab ústi do Skalnatej doliny, kde už môžete po známom nástupovom chodníku bežať na pivo. Chcel som povedať domov, ale mozog má po takej túre iné predstavy.
Máte záujem o výstup s horským vodcom?
Napíšte nám a individuálne dohodneme na možnostiach výstupu.
Mám záujem o výstup
